Do ich hlavy sa nikdy nedostanem, rezignovane si povedal Jaro Vojtek a o autistoch pozorovacou metódou nakrútil film Tak ďaleko, tak blízko. Odmenou mu bolo objatie.
Režisér Jaro Vojtek nevedel splniť zadanie. Z autistického centra Andreas mu zavolali, aby nakrútil dvadsaťminútový film – na edukačné účely. Už s ním meškal tri roky, a stále iba bezvýsledne chodil okolo ťažkej témy.
„Keď už ma išli rozkrájať, zavolal som im a povedal, že im to nedám,“ hovorí. „Pochopil som, že dvadsaťminútový reportážny film o autizme sa nakrútiť nedá. Už len preto, že sa neviem dostať do ich hlavy a bez toho by to nemalo žiadny zmysel. Jediné riešenie som videl v tom, že ich budem sledovať a bez akejkoľvek režisérskej manipulácie zaznamenávať, aké majú vzťahy, čo cez deň robia a o čom sa rozprávajú.“
A keď mal pocit, že na druhej strane linky správu predýchali, podal žiadosť na audiovizuálny fond a začal pracovať na celovečernom filme. Dnes už je úloha splnená, dokument Tak ďaleko, tak blízko bude od štvrtka v našich kinách.
Dôveryhodný votrelec
Rodiny, v ktorých autistické deti vyrastali, mali viacero dôvodov, aby Jara Vojteka aj s jeho kamerou vyhodili. Všetko nové, všetko cudzie môže ľahko narušiť ich ťažko získaný pokoj, pravidelný rytmus, bezpečné rituály alebo krehkú istotu vo svete nekonečných impulzov.
Lenže, nevyhodili ho. Jeho cit, intuícia aj dokumentaristická etika ich presvedčili, aby mu ukázali a zverili aj intímne domáce videá, hoci to nie sú zábery, ktoré by pyšne ukazovali návštevám alebo s veselým komentárom publikovali na sociálnych sieťach.
„Programovo sme zapínali kameru v tých najťažších situáciách,“ hovorí Jaro Vojtek. „Ak ich chceme pochopiť, musíme sa na ne najprv pozrieť a počúvať pritom, čo hovorí ten druhý.“
Vo filme zaznamenal, že občas treba pred autistami zatvárať dvere na zámok, mať trpezlivosť, keď ste s nimi v spoločnej detskej izbe, a aj čas na to, že obed trvá nekonečne dlho, a počítať s tým, že návšteva u zubára bude hysterická.
Film Tak ďaleko, tak blízko je drsným a zároveň melancholickým obrazom ľudí, ktorí sa narodili s rôznymi typmi autizmu. Vojtek ozaj nemal šancu, aby sa dostal do ich hláv, dokázal však vystihnúť paradoxnosť a protipólnosť ich života, a aj života tých, čo stoja vedľa nich.
Rodičia mu za to boli vďační.
Kto je mama, kto je otec
„Keď som sa tejto téme už istý čas venoval, začal ma hnevať film Rainman,“ hovorí Vojtek. „Je síce pekný, ale príliš romantizuje a nejde do hĺbky. Pri pozorovaní autistov som pochopil, že život s nimi nie je až taký úžasný, obohacujúci, presiaknutý ich genialitou. Povedal som doktorovi Jozefovi Šothovi, riaditeľovi autistického centra Drahuškovo, že chcem, aby bol môj film o tom, normálne ma od šťastia objal. Konečne niekto nechce nakrúcať druhého Rainmana, zvolal.“
Vojtek nakrútil niekoľko scén, v ktorých sa autisti pustili do intímnych dialógov, uvažujú o láske, manželstve, s fantáziou maľujú obraz svojich budúcich vzťahov. Rodičia ich vtedy zamyslene počúvajú a uvažujú nad tým, či ich dieťa vôbec vie, že oni sú jeho mamou a otcom.
Celý čánok si môžete prečitať na kultura.sme.sk
